Hmota
Hmota vo filozofii (a pôvodne aj vo fyzike) je abstrakcia protikladu ducha.
Chápe sa buď ako beztvará látka (gr. hýlé), ktorá až spojením s tvarom dáva konkrétne súcna, alebo ako objektívna realita (existujúca mimo nášho vedomia).
V materializme sa hmota najprv (mechanistický materializmus) chápala ako nedeliteľné a vnútorne nemenné atómy, z ktorých pozostávali všetky predmety, ktoré boli podriadené mechanickým zákonom.
Keď sa ukázalo, že atóm nie je ani najmenšia častica hmoty, ani nemenný, tak časť filozofov dospela k záveru, že hmota neexistuje, ale iná časť, na čele s V. I. Leninom (tzv. dialektický materializmus; Leninovo dielo: Materializmus a empiriokriticizmus) zmenila definíciu hmoty z mechanistického chápania na chápanie vo vzťahu k vedomiu, a to takto:
Hmota je filozofická kategória na označenie objektívnej reality, ktorá je daná človeku v jeho pocitoch, ktorú odrážajú naše pocity, pričom hmota existuje nezávisle od pocitov.
Hmota nemôže účinkovať priamo na ducha, kdežto opačne duch ovláda hmotu, lebo je schopný dávať jej časť energie, ktorú v sebe uchováva nekonečne a do nekonečnosti. Z toho vyplýva, že ľudský život je pranepatrnou chvíľkou vo vývoji ducha. Duch vyšiel z neho a vo svojom behu za cieľom prekonáva isté fázy ako voda vo svojom trojakom skupenstve. Duša sa vo svojej fáze oblieka rúchom hmoty vo forme tela, aby vnímala to, čo inak nemôže vnímať bez tela.
Hmota ako nahromadená energia úžasných sextiliónov elektrónov trvá dovtedy, kým sú elektróny v pohybe a pokiaľ nezmenia svoju dráhu. Akonáhle nastáva elektrónový kľud, hmota neexistuje. Podstata duše, pretože je nekonečná, je vedeckou otázkou. Nášmu ľudskému a hmotnému rozumu je zatiaľ nepochopiteľná, avšak jej existencia je naprosto dokázaná.
