Lamaizmus
Tibetský budhizmus alebo nepresne lamaizmus, je forma budhizmu, ktorá vznikla v priebehu 10
. a 11. storočia v Tibete. Je špecifický práve tým, že obsahuje aj niektoré magické rituály a mystické učenia, ktoré boli súčasťou bönu – pôvodného náboženstva v Tibete.
Učenie tohto náboženstva vychádza z indických budhistických základov a to niekoľkých: život na Zemi je utrpenie, ktoré spôsobujú naše žiadosti a túžby. Budhistické učenie - dharma - je cestou, ktorá pomáha bytostiam vyslobodiť sa z kolobehu života a zbaviť sa utrpenia. Všetky cítiace bytosti prechádzajú procesom reinkarnácie. Únikom z cyklu prevteľovaní je dosiahnutie nirvány – stavu osvietenia. Podľa lamaizmu je každý jednotlivec zodpovedný za všetky svoje osudy. Cieľom je urýchliť duchovné zrenie a skrátiť proces reinkarnácie.
Posvätným miestom tibetských budhistov je vrch Kailás a jazero Manasaróvar, ktoré sa nachádzajú v západnej časti Tibetu. Veriaci by mali aspoň raz za život absolvovať púť k týmto miestam. Tí najoddanejší veriaci prejdú túto cestu "telom", čo znamená, že si na znak úcty ľahnú na zem, potom sa postavia, prejdú kúsok ďalej a rituál zopakujú. Dôležitou súčasťou tibetských budhistov je ruženec a modlitebný mlynček, ktorým točia v smere hodinových ručičiek.
Najväčším svetským a cirkevným predstaviteľom lamaizmu je Dalajláma. Ide o mongolsko-tibetský titul najvyššieho prevtelenca tibetskej budhistickej školy Gelugpa. Sídlom Dalajlámu je palác Potala v Lhase. Posvätným kánonom, ktorý obsahuje náuku lamaizmu, je Kandžur.
V roku 1959 odišlo desaťtisíce Tibeťanov do exilu, najmä do Indie, ale veľa tibetských komunít sa nachádza aj v európskych krajinách a v Spojených štátoch amerických. Vďaka ním je kultúrny i spoločenský život spomínaných krajín obohatený o toto náboženstvo.
