Ásgard- svet bohov

Upír je postava, ktorá figuruje v mnohých povestiach a bájach. Býva často námetom pre filmové alebo knižné horory. Kde sa však vlastne tento mýtus vzal? Je to čistý výplod fantázie našich predkov alebo vznikol na základe faktov, ktoré poznali a možno i na vlastnej koži zažili?...

Najskôr by sme si mali ujasniť, ako vlastne takéhoto upíra spoznáme - čím sa vyznačuje. Typické upírie znaky teda sú: husté, nad koreňom nosa zrastené obočie, špicaté uši, uhrančivý pohľad, veľmi bledá tvár s ostrými črtami a hlavne dlhé, ostré zuby, vyčnievajúce z úst. Z ďalších vlastností upíra by sme mohli menovať ešte to, že sa neodráža v zrkadle, nevrhá tieň a slnečné svetlo má naňho zhubný vplyv. Preto vstáva zo svojho hrobu v noci a skôr ako sa objavia prvé slnečné lúče, musí byť späť vo svojom úkryte. Báje dokonca hovoria, že upír sa vie premeniť na netopiera či vlka a dokáže sa pretiahnuť i tou najmenšou štrbinou. Upír škodil tak, že sa zahryzol svojimi ostrými tesákmi do krku obete, aby prehryzol tepnu a mohol sať krv. Upírom sa stal človek, ktorý sám bol upírom uhryznutý alebo zjedol mäso z upírom napadnutého zvieraťa. Ale nielen to. Upírmi sa vraj stávali aj ľudia, ktorí boli za svojho života čarodejníkmi, zločincami alebo ktorí zomreli neprirodzenou smrťou, napríklad samovraždou. Veci, ktorých sa upír bojí a ktorými je možné ho zahnať, sú cesnak a ďalej rôzne náboženské nástroje ako kríž, ruženec, svetená voda alebo hostia. Ak ste napríklad chceli uväzniť upíra v jeho rakve, stačilo na jej veko položiť vetvičku divej ruže. Zahubiť upíra bolo možné niekoľkými spôsobmi, napr. zastreliť ho striebornou guľkou alebo - a to bol používanejší spôsob - otvoriť jeho hrob a prebiť mu srdce zaostreným dreveným kolom. Ak to nepomohlo, pristupovalo sa k tvrdším zásahom: ruky mu boli zviazané za chrbtom a bola mu odseknutá alebo odkrútená hlava a jeho ústa boli vypchaté cesnakom alebo kameňmi. Ak ani toto nepomohlo, bolo nutné celé telo spáliť buď na popravisku, alebo mimo obec niekde na kraji lesa a popol tam zahrabať. Tieto procedúry museli byť vykonávané za dňa, pretože vtedy bol upír bezbranný. Úlohou zlikvidovať upíra boli zpravidla poverovaní kati. Že tento postup nie je len čisto teoretický, dokazujú mnohé nálezy upírich pohrebísk, kde sú kumulované telá s jasnými protivampirickými zásahmi. Nie je tomu až tak dlho čo bolo takéto pohrebisko nájdené v Čelákoviciach u našich českých susedov. Kostry vyzerali nasledovne: lebky boli oddelené od zvyšnej kostry, ruky boli zviazané za chrbtom, u niektorých lebiek boli vylomené čeľuste. Veľmi zaujímavá je skutočnosť, že lebky boli odlišnej veľikosti, než je obvyklé, a naviac - v čeľustiach boli nájdené aj deviate zuby. Je všeobecne známe, akú veľkú úctu prechovávali predkovia k mŕtvym, takže je očividné, že k takýmto zásahom na mŕtvolách museli mať pádny dôvod. Najviac správ o upíroch (či vampíroch, ako chcete) pochádza z Balkánu, Maďarska a od starých Slovanov. I slávny gróf Drakula, ktorý skutočne existoval, žil v tejto oblasti - v rumunských Karpatoch.

V súčasnej modernej dobe si však väčšina ľudí predstavuje upírov trochu inak ako kedysi za čias kráľov a roľníkov. Aj teórie o tom ako sa môže človek zmeniť na upíra sa rôznia. Spomenuli sme síce, že sa tak môže stať prostredníctvom vlkolakovského princípu - teda uhryznutím. Vtedy sa nákaza rozšíri do tela slinami. Avšak je aj iná teória - trochu logickejšia (veď ak by sa každý uhryznutý človek mal zmeniť na upíra, tak by ich tu už bolo neúrekom a aj Buffy by sa asi riadne zapotila). Druhá teória teda znie, že upírom sa stanete, ak sa napijete krvi upíra. Vo svete vampiristickej beletrie je známa Anne Riceová (zastávajúca teóriu krvnej nákazy), ktorá spísala celú Kroniku upírov - z nej boli dve knihy aj úspešne sfilmované: "Interview s upírom" a "Kráľovná prekliatych". Táto spisovateľka si upírov nepredstavuje ako monštrá, ale naopak ako vznešené, elegantné a krásne bytosti, ktoré musia prechádzať útrapami svojho večného života. Veď si len skúste predstaviť Toma Cruisa ako upíra s ľadovomodrými očami alebo zosnulú speváčku Aaliyah ako zvodnú Akashu-matku všetkých upírov. Riceovej sa podarilo vytvoriť úžasný svet záhad a tajomna, ktorý je tak premyslený a podrobne a zaujímavo vyrozprávaný, že občas máte pocit, že si ho Riceová vlastne ani nevymyslela... Upíri teda už odjakživa dráždili a fascinovali ľudskú fantáziu a niet sa teda čo čudovať, že sa stali námetom pre knihy, básne, divadelné hry alebo filmy. Koniec-koncov, i keby upíri neexistovali, človek si ich natoľko uchováva v pamäti a stále premieľa historky o nich, že tu s nami budú až do skonania sveta..

čo viedlo ludí k tomu, aby niekoho označili za upíra?

Čo a aké sprievodné javy viedli vtedajších ľudí k tomu, aby niekoho označili za upíra? Mohli to byť rôzne halucinácie, tažké sny, zdanlivo mŕtvi, niektoré formy duševných chorôb. Mohol to byť i odlišný vzhľad. Iný bol napríklad človek so zrasteným obočím, bez obočia, bez ochlpenia v podpaží, nápadne zubatý, ten kto sa narodil so zubami, mal ich dvoma radmi alebo mu vyčnievali, ten, kto mal neobyčajný tvar hlavy, veľké pazúry, pigmentové škvrny na koži. Upíra potom prezrádzali hlavne mäkké, nestuhnuté údy.

Aj obyčajná tuberkulóza sa pokladala za prejav vampirizmu. Nikomu snáď netreba presnejšie vysvetľovať, čo mohlo nevzdelaných ľudí ako prvé napadnúť, keď videli bledého, vychudnutého človeka, ktorý vykašliava krv. Najhoršie však bolo, čo robili s takýmito ľuďmi po smrti. V rodine, ktorej člen umrel na tuberkulózu (o ktorej samozrejme nevedeli, že je to tuberkulóza) sa totiž stávalo, že to nebol jediný člen, ktorý touto chorobou trpel (v tom období to bola najrozšírenejšia choroba). A keďže si zvyšní členovia mysleli, že strojcom ich trápenia je ich zosnulý príbuzný "upír", dali exhumovať jeho telo, spáliť ho a popol spoločne všetci členovia zjedli, lebo to pokladali za spôsob ako odvrátiť kliatbu. Tým však len umožnili ďalšie šírenie choroby.

Nevysvetliteľné nákazy hubiace ľudí i zvieratá viedli myseľ vtedajších ľudí k tejto povere. A rovnako tak aj rada rôznych nehôd, s ktorými sa človek stretával, vyvolávala vznik a potrebu rôznych protivampirických obranných prostriedkov. Vznikol akýsi vampirický cyklus, ktorého formy v strednej Európe možno rozdeliť do niekoľkých skupín:

Revenant - tým bol nazývaný mŕtvy, ktorý podľa ľudových predstáv vychádzal opätovne z hrobu.

Vampír alebo upír - najrozšírenejšia forma. Jednalo sa o mŕtveho, ktorý žuje v hrobe svoje telo, prehĺta časti svojho odevu alebo prestieradla, do ktorého bol zabalený. Spôsoboval smrť najskôr príbuzným, neskôr i vzdialenejších osôb.

Mora - dusila a morila ľudí a zvieratá v spánku.

Vlkodlak - posledný typ vampirického cyklu vznikol z predstavy, že ľudia majú schopnosť na seba brať zvieraciu podobu, v tomto prípade vlka, a v nej škodiť ostatným. Za moru a vlkodlaka boli považovaní niektorí ľudia už i zaživa.